Na druhý deň po Kristínkinom pohrebe som sa zobudil skoro ráno. Už som nemohol zaspať. Vstal som, urobil som si kávu, vypil ju. Niečo ma nútilo ísť na cintorín. Vzal som aj fotoaparát a išiel. V ten deň bolo celý deň pod mrakom, slnko nebolo vidieť. Bolo asi pol siedmej, desiateho apríla 2008. Modlil som sa pri hrobe a po chvíli urobil niekoľko záberov čerstvého hrobu z rôznych miest.
Popoludní som snímky stiahol z digitálnej karty do počítača a poprezeral som si ich. Po niekoľkých dňoch sme snímky prezerali spoločne s Kristínkinou priateľkou. Všimla si na jednom zábere zvláštne svetlo, na čo ma upozornila. Ja som si to svetlo dovtedy nevšimol, hoci som snímky prezeral viackrát.
Svetlo bolo iba na jedinej snímke vytvorenej v to ráno. Rovnakým fotoaparátom boli nasnímané stovky snímok predtým i potom. Za rôznych svetelných podmienok a v rôznom prostredí, s prisvietením aj bez prisvietenia. Ani na jedinej inej snímke vytvorenej týmto fotoaparátom sme nenašli žiaden podobný úkaz, ktorý by sa dal vyhodnotiť ako nejaký náhodný jav, či efekt zašpineného objektívu a podobne.
Sme presvedčení, že snímka zachytáva ľudskú dušu, ktorá sa oddelila od fyzického tela. Súčasne to chápeme aj ako pozdrav od Kristínky. Odišla náhle, nestihli sme sa rozlúčiť, tak sa „zviditeľnila“ takýmto spôsobom.