Pred 15 rokmi zomrela strašným spôsobom za záhadných okolností naša osemnásťročná dcérka, Kristínka. Našli ju utopenú v žumpe, ktorá sa nachádzala priamo v centre mestečka, v tesnej blízkosti školy a nášho sídliska. Kristínka sa tam mala dostať nešťastne, vlastným pričinením.
Žumpa bola pokrytá panelmi, ktoré boli poškodené najmä výrubom stromov v jej okolí, ktorý sa vykonal týždeň pred udalosťou. Prirodzenou prekážkou prístupu k žumpe v to osudné ráno bolo teda aj asi tridsať čerstvo vyrúbaných vysokých ihličnanov, ktoré odvážali až v priebehu dňa. Od začiatku odmietame jedinú vyšetrovaciu verziu, že dcérka cestou z diskotéky v blízkej reštaurácii „zablúdila“ a padla asi tridsať metrov od vonkajších dverí úplne sama, bez svedkov (nikto ju von nevidel a nikto nič nepočul). Sme presvedčení, že do priestoru žumpy bola donútená ísť z obavy o svoj život.
Tri dni po pohrebe nás naša dcérka navštívila v tele svojej priateľky, nazvime ju ONA. ONA, spolu s ďalšími dvomi známymi vonku v meste smutne spomínali na Kristínku, keď sa zrazu ONA začala správať úplne ako Kristínka.
Čudovala sa, prečo ostatní plačú, keď je ona tam, živá a zdravá. Rozbehla sa „domov“, teda k nám domov, že sa predsa musí vychystať na diskotéku, veď je už čas. Nereagovala na svoje meno, ale na meno našej Kristínky! Pri domovom zvončeku sa ohlásila: „Oci, otvor, to som ja, Kika“, vbehla do bytu a začala sa s nami vítať s nefalšovanou radosťou, ako po týždňovom výlete. Na moju prekvapenú reakciu reagovala: “Mami, čo ma nepoznáš? Veď to som ja, Kika!“ Gestá a slovník patrili rozhodne našej dcérke. Začala sa chystať na diskotéku, brala si kabelku, zo skrine oblečenie, pýtala si peniaze. Jej dvaja šokovaní spoločníci nám medzitým stihli situáciu vysvetliť, takže sme boli v obraze.
Naša mŕtva dcérka bola s nami a nevedela o tom, že je mŕtva! Bolo to hrôzostrašné a krásne zároveň. Po chvíli nám to však s manželom nedalo a začali sme sa JEJ-Kiky pýtať na samotnú strašnú udalosť. Možno to nebol najlepší nápad, ale chceli sme predsa vedieť, čo sa v osudné ráno stalo. Vtedy ONA-Kika zvážnela, zosmutnela. Povedala len toľko, že k žumpe ísť nechcela, že sa tam veľmi bála ísť a že mňa, mamu, volala na pomoc, ale ja som neprišla. Pochopiteľne, na danú vzdialenosť som volanie počuť nemohla. To nás utvrdilo v presvedčení, že za celou udalosťou niekto alebo niečo stojí, dcérka nám však viac nepovedala. Mŕtvy človek môže o sebe oznámiť živým len toľko, koľko mu je dovolené.
Záver bol rovnako dramatický. ONA sa žalostne rozplakala a po chvíľke upadla na niekoľko sekúnd do bezvedomia. Keď sa prebrala, bola šokovaná. Vôbec netušila, ako sa do nášho bytu dostala a vôbec si nepamätala, čo sa s ňou poslednú polhodinu dialo. Veľmi dlho sa z toho zážitku spamätávala a dodnes sa jej s našou dcérkou snívajú veľmi živé sny. Scéna opísanej udalosti bola veľmi presvedčivá a všetko sa zbehlo veľmi rýchle. Navyše ONA sa so svojimi rodičmi rozpráva nárečím a vyká im. S nami sa rozprávala ako naša dcéra: spisovnou slovenčinou a tykala nám.
Vyšetrovanie nie je ukončené, ale aj vďaka tejto udalosti sme ešte istejší v názore, že naša dcérka by si tak neschodnú a neprirodzenú cestu domov nezvolila dobrovoľne, alebo zámerne.