Deň matiek v roku 2008 sa konal 5 týždňov po Kristínkinom odchode. Ja by som bola tento deň najradšej vymazala z kalendára. Veď ako si pripomínať Deň matiek, keď matka je tu, ale dieťatka už niet… Už nikdy mi Kristínka nepribehne s rozžiarenou tváričkou zablahoželať, nedonesie mi vlastnoručne natrhanú kytičku alebo nakreslený obrázok. Ako ja budem ďalej bez nej žiť?!
V tichom zúfalstve som celé poobedie strávila v jej izbe. Chytila som do ruky každú pamiatku na ňu: nespočetné množstvá náušničiek, prstienkov, sponiek do vlasov, vlastnoručne vyrobené náhrdelníčky, kozmetiku, knihy, oblečenie. Nakoniec som si nechala školské zošity staré niekoľko rokov. A tam som objavila poklad. Tri malé dielka – básnička asi zo 6. triedy a dve slohové práce z 1. ročníka gymnázia. Kostrbato napísané, ale vyžaruje z nich úprimnosť a trochu aj Kikina typická vlastnosť – zmysel pre humor. Všetky boli náhodou svojím spôsobom venované mne. Svojho času som ich samozrejme čítala, nebolo to pre mňa nič nové. Ale to, že som ich objavila práve na Deň matiek, malo pre mňa cenu zlata. Moja Kristínka na mňa nezabudla a zablahoželala mi tým najkrajším spôsobom, aký si mohla zvoliť.
Tohto roku tiež bude Deň matiek. Môj žiaľ nie je o nič menší ako pred rokom. Chýbajú mi Kristínkine vtipné a trefné postrehy, jej úsmev, šikovné rúčky, jej nevyčerpateľná energia, ktorá mi dodávala silu do života a robila ho farebnejším. Deň jej narodenín som každý rok oslavovala ako svoj vlastný sviatok. Veď ja som porodila nádherné, zdravé dievčatko a tešila som sa z každého nového dňa v jej prítomnosti. Kristínôčka moja, ďakujem Ti, že som Ti mohla byť matkou aspoň tých 18 rokov. A som ňou naďalej. Naďalej mám dve detičky. Jedno vedľa seba, druhé v srdci.
Dar pre mamu
Ďakujem Ti, mamka zlatá,
že si sa o mňa starala.
V hlave ma to stále máta,
ako by som Ti to odplatila.
Darujem Ti za to, čo len požiadaš,
dobrotu, ochotu, ak si to žiadaš.
Keď budeš staršia, vrátim Ti to,
to všetko pre to, že si sa o mňa starala.
Nechcem viac, ako si mi dala,
stačí mi to, je toho dosť.
Vtedy som si to neuvedomovala,
teraz je toho viac, než moc.
Na Vianoce nám dáš veľa vecí,
oblečenie a hračky tiež.
Ja Ti budem pomáhať stále,
dobrotu Ti budem splácať tiež.
Keď budeš chcieť, uvarím Ti kávu,
keď ideš preč, všetci Ti mávu.
To patrí k dobrote, takisto v pláci,
myslím, že je to dosť veľa, keď Ti to stačí.
Keď budem veľká, kúpim si dom,
ale bude to aj Tvojim domovom.
Budeš mať vnúčatá dve, tri,
určite Ťa budú mať rady.
Budem k Tebe stále dobrá,
neopustím Ťa ani raz.
Mamička moja milá, dobrá,
budem Ti pomáhať vždy viac a viac.
Osoba, ktorú mám rada
Na svete je veľa ľudí, ktorých mám rada, ale keď mám niekoho z nich vnútorne opísať, vyberiem si toho, koho mám najradšej a koho najlepšie poznám, čiže moju mamu.
Najprv asi charakterizujem zovňajšok. Mama je nižšej a útlej postavy. Má krátke vlnité vlasy, ktoré si farbí do tmavočervena. Oči sú lieskovo orieškovej farby s nádychom do zelena. Nos je primeranej veľkosti a ústa súmerne vykrojené. Jej pleť je svetlá a na tvári niet ani jedinej pehy. Okolo očí sa vytvorili menšie vrásky, ktoré sa nijako nesnaží zakrývať.
Teraz prejdem k vnútornej charakteristike. Na mame som vždy obdivovala jej schopnosť nájsť spoločnú reč s hocikým, s kým sa rozpráva. Keďže jej práca si vyžaduje priamy kontakt s ľuďmi, rozpráva čisto a spisovne. Mama je milá a niekedy až príliš starostlivá a snaží sa mne a bratovi zabezpečiť dobrú budúcnosť. Páči sa mi na nej, že občas si dokáže niečo odoprieť, aby mohla dopriať všetko, čo potrebujeme, nám. A musím uznať, že k tomu je aj veľmi zodpovedná. Jasné, že ako každý, má aj zlé vlastnosti. Na moje nešťastie je až príliš výbušná a keď sa niečo stane, väčšinou podozrieva mňa a nie brata, pretože on je menší a poslušnejší. Štve ma na nej aj to, že si nechá rozkazovať od iných a moje rady nepočúva. Ináč je tak ako ja veľmi dochvíľna.
Snažila som sa zopár vetami opísať mamu, ale na ňu by bolo treba zapísať asi celý zošit. Ja som samozrejme rada, že je taká, aká je a nikdy by som ju nevymenila.
Výraz tváre rodiča po príchode zo ZRPŠ
V piatok sme mali rodičovské združenie, na ktoré mi išla mama. Večer som doma netrpezlivo vyčkávala, čo mi povie, a bola som strašne zvedavá, ako sa bude tváriť.
Je 19.00. V dverách počujem kľúč od bytu. Rýchlo som pribehla k dverám. Myslela som si, že mamin výraz tváre bude asi taký: zväčšené nozdry, červený nos, zúžené pery a vytreštené oči, ale bola som na omyle. Mama mala výraz ako zvyčajne a na rodičovské takmer zabudla. Až keď som jej to pripomenula, zasmiala sa a všetko o ZRPŠ mi povedala. Vravela, že máme skvelú nástenku, myslela to ironicky a tiež skvelú triednu. Celkove bola spokojná a vraj sa na mňa ani nesťažovali, čomu som sa veľmi čudovala.