Sviatok sv. Valentína. Jednými zbožňovaný, inými zatracovaný. Pre mňa bol včera zvlášť bolestný. Celý deň sa mi myšlienky vracali k tomu minuloročnému Valentínovi. Strávila som takmer celý deň s Kikou a pamätám si ho tak, akoby bol včera.
Začali sme návštevou MUDr. Ingrid Schusterovej na kardiológii v Košiciach. Chodili sme k nej už niekoľko rokov. Bezprostredná, priateľská a veselá svojím osobitým prístupom vždy vytvorila v ambulancii atmosféru absolútnej dôvery pacienta k lekárovi. Kika sa s ňou po chvíli pustila do dlhšieho rozhovoru a ja som mala pocit, že som tam absolútne zbytočná. Bol to dialóg dvoch dospelých žien. Kika s prehľadom vysypala všetky svoje doterajšie diagnózy vrátane príhody s febrilnými kŕčmi, o ktorých naozaj mohla vedieť iba z počutia, bez problémov sa priznala k svojim nerestiam, hodili reč o škole, maturitách a o rozdieloch štúdia na farmácii a medicíne a po hodine sme odchádzali nielen s meračom tlaku, ale aj s rozhodnutím predsa len podať prihlášku na štúdium medicíny. Tam, v ambulancii, to nebolo to nespútané, drzé dievčisko, na ktoré sa občas radi sťažovali učitelia alebo susedia. Bola to naozajstná Kika, akú sme poznali my: úprimná, inteligentná, citlivá, otvorená všetkému novému a dobrému.
Z ambulancie sme vyrazili do ulíc, kde nás zlákali zimné výpredaje. Vždy som považovala nákupy s Kikou za ohromný zážitok. Mala schopnosť pohybovať sa po meste rýchlosťou blesku, nakuknúť do každého, čo len trochu zaujímavého obchodu a zhodnotiť ho skôr, než aj som sa stihla odlepiť od vchodových dverí. Kým som sa spamätala, ona už buď niečo skúšala v kabínke, alebo trielila von s opovržlivým výrazom v tvári. Z preplnených regálov a vešiakov dokázala neuveriteľne presne vyhrabať to, čo ja by som si určite nebola všimla. Vedela, čo chce, a to jej nákupy dosť uľahčovalo. Kúpili sme nejaké nohavice, bolerko, sandáliky, ktoré si, chúďatko, nestihla už nikdy obuť a ja som myslela, že týmto končíme. Kika ma však zase prekvapila. Je predsa Valentína! A tak sme začali vyberať darčeky pre tých, ktorých mala rada. V Terranove ma zavliekla na pánske oddelenie a donútila ma kúpiť Marekovi pár perfektných tričiek. Výborná akcia, všetky po 35 Sk. Mňa by tam určite nenapadlo ísť. Kristínka rovnako rada dávala darčeky, ako ich dostávala. A tak vyberala, telefonovala, fotografovala, konzultovala. Niečo vybrala kamarátkam, niečo kamarátom. Rada robila milovaným ľuďom radosť. Len jeden jej srdcu blízky kamarát si svoj darček už v ten večer neprevzal. Neprišiel, vrátil sa k svojej bývalej …
Posledný nákupný maratón jej života sme absolvovali v novo otvorenom nákupnom stredisku MAX len 3 dni pred jej smrťou. Tričko, ktoré sme si vtedy spolu kúpili, budem chrániť ako oko v hlave. Sľúbili sme si, že také nájazdy budeme podnikať častejšie. Ako relax, ako oddych od náročnej prípravy na maturitu. Dlhé mesiace po tragédii som do MAXu nemohla ani vkročiť. Odvážila som sa až pred Vianocami, v spoločnosti Mareka, mamy a sestier. Ale stále som mala neodbytný pocit, že je s nami aj Kika. A že so mnou chodí nakupovať vlastne stále. Plní svoj sľub. Aj keď dnes ju môžeme s manželom potešiť len kvietkami, sviečočkami, anjelikmi či rámčekmi na fotografie.
Slniečko naše, Kristínka, ďakujeme Ti za tie krásne roky, ktoré sme s Tebou prežili. Niet minúty, aby sme na Teba nemysleli. Ľúbime ťa.
Mamka, ocko a Marek